Krátka história žiarovky

Elektrická žiarovka je niečím, čo považujeme za významný znak civilizácie a pokroku. Moderný človek si len ťažko vie predstaviť život bez spoľahlivého prísunu svetla. Sviečky či lampáše sú pre nás už iba romantickou spomienkou na dávne časy.

K všeobecnému rozhľadu aj znalosť vynálezcu žiarovky. Aj deti sa v škole učia, že za svetlo zo žiaroviek vďačíme Američanovi Thomasovi Edisonovi. Revolučným bol rok 1879.

Tvrdenie, že Edison vynašiel žiarovku je zjednodušenie, ktorým sa dnes už nikto nezaoberá. Ak niekoho považujete za vynálezcu, môžete nadobudnúť dojem, že ten človek sám v tmavom laboratóriu prišiel s revolučným produktom. S Edisonom to tak rozhodne nebolo. Edisona môžeme považovať za človeka, ktorému sa podarilo vytvoriť prvú komerčne úspešnú verziu elektrickej žiarovky. Ako vieme, Thomas Edison bol rovnako dobrý podnikateľ ako vedec.

Prvé elektrické svietidlo

Vo svete vedy sa len zriedka stávali revolučné objavy. Zvyčajne to celé začne nejakým objavom, ktorému nikto nepripisuje význam. Pretože v danom čase preň nikto nevie nájsť zmysluplné využitie. Medzi prvým vynálezom a komerčne úspešným produktom neraz ubehne veľmi dlhá doba. V prípade elektrickej žiarovky to bolo presne 77 rokov, teda takmer jedno storočie.

Za vynálezcu elektrického osvetlenia sa považuje Humphry Davy. Tento vedec je známy aj konštrukciou prvej batérie. V rámci jeho experimentov s elektrickou energiou sa mu podarilo vytvoriť elektrický obvod s kúskom uhlíka. Po zapnutí elektrického prúdu došlo k rozžiareniu uhlíkovej časti. Prečo sa tento vynález nedostal do domácností už na začiatku 19. storočia?

Elektrická oblúková lampa (ako sa tento vynález vo svojej dobe nazýval) mala dva zásadné problémy, s ktorými bojovala elektrická žiarovky ďalších niekoľko desiatok rokov. Intenzita osvetlenia bola pre bežné použitie príliš vysoká. Oveľa väčším problémom však bola životnosť použitého uhlíka. Ten sa veľmi rýchlo znehodnotil a došlo k prerušeniu elektrického obvodu.

V ďalších rokoch boli skonštruované mnohé obdoby elektrickej žiarovky. Žiadna z nich sa však nedostala do bežnej domácnosti. Zaujímavý bol rok 1840, keď Warren de la Rue skonštruoval žiarovku, ktorá ako prvá dokázala fungovať bez problémov aj dlhší čas. Prvý krát človek prišiel s odolným dizajnom. Aj napriek tomu  nie je Warren de la Rue známy ako vynálezca žiarovky. Warren de la Rue použil na mieste rozžeraveného vlákna platinu. Predpokladal, že platina, ktorá má vysoký bod tavenia, zvládne prevádzku za vysokých teplôt. Toto sa aj podarilo. Problém bol v tom, že platina bola veľmi drahým materiálom. Z tohto dôvodu nebolo možné platinovú žiarovku vyrábať pre bežné použitie.

Postupne sa však už rysovala dnešná žiarovka. Vedci už vedeli, že potrebujú nájsť odolný a zároveň lacný materiál.

V roku 1850 prišiel Joseph Wilson Swan s myšlienkou uzavretia uhlíkového vlákna vo vákuu do skleneného obalu. Dnes je zrejmé, že to bolo správny nápad. Joseph Wilson Swan však pracoval v dobových podmienkach. Najväčší problém mal s vytvorením priestoru s minimom vzduchu. Trvalo ďalších 10 rokov, dokým sa mu podarilo skonštruovať fungujúci prototyp. Ďalším problémom bola nestálosť dodávky elektrického prúdu.

Joseph Wilson Swan sa však nezdával. V roku 1878 prišiel s fungujúcou žiarovkou, kde bola karbonizovaná bavlna.

V roku 1874 si Kanaďania Henry Woodward a Mathew Evans patentovali žiarovku, ktorá nevyužívala vákuum, ale dusíkovú atmosféru. Vynález sa pokúsili dostať na trh. Nepodarilo sa im to však. Ich úsilie však nevyšlo nazmar. V roku 1878 predali svoj patent Edisonovi.

Edisonovi trvalo pomerne dlho, pokým našiel tú správnu kombináciu materiálov. Vyskúšal viac ako 400 materiálov. Až vtedy prišiel na to, že najlepším riešením je karbonizované bambusové vlákno. Žiarovka využívajúca takéto vlákno vydržala až 1200 hodín, čo bolo z pohľadu komerčného využitia kľúčové.

Zaujímavosťou je fakt, že už v roku 1879 Edisov vedel, že budúcnosť žiaroviek sa volá wolfrám. Vedel, že tento materiál má najlepšie predpoklady do budúcnosti. V jeho dobe však neexistovali technológie, ktoré by dokázali z wolfránu vyrobiť vlákno potrebných parametrov.

Použitie wolfrámu si v roku 1906 patentovala spoločnosť The General Electric company.

Prvá zahmlená žiarovka sa na trhu objavila v 20-tych rokoch minulého storočia. O desaťročie neskôr sa objavili prvé výbojky, ktoré sa uplatnili napríklad vo fotografii. Potešili sa aj ľudia, ktorí sa radi opaľujú. Vznikla prvá žiarovka na opaľovanie.

Budúcnosť klasickej žiarovky

Budúcnosť klasickej žiarovky nie je ružová. Najväčší problém je vysoká energetická neefektívnosť zariadenia. Až 90 percent spotrebovanej energie sa totiž premieňa na teplo, ktoré potom nie je ničím iným ako odpadom. V dnešnej dobe si nemôžeme dovoliť prevádzkovať takéto neefektívne veci.

Klasické žiarovky však majú množstvo výhod. Sú veľmi ľahko dostupné, sú lacné a vydržia pomerne dlho. Za normálnych okolností by si svoje miesto na trhu udržali aj napriek svojej neefektívnosti. V reálnom svete však do komerčného priestoru vstupujú vlády. Deje sa to najmä vo vyspelých krajinách – najmä v Európskej Únii. Vlády sa snažia ukončiť éru klasických žiaroviek. Najsilnejšie zbrane použila Európska Únia – jednoducho zakázala predaj klasických žiaroviek. Tie však napriek tomu kúpite – ak sa budete veľmi snažiť. Predávajú sa však ako tepelné zdroje.

Pridaj komentár